Detské srdcia 5: Ženská sila

Počúvaj, miláčik, čo ti chcem povedať o sile ženy.

Vysoko v horách, nad riekou Wajtananga rastie vzácná kvetina Dajpalah. Nikde inde od samého počiatku som ju na tvojej planéte nevidel. A nepoznám nikoho, kdo by tú kvetinu zahliadol na inom mieste, než v horách Sarhode. Ani človeka, ani zviera, ani Sníčka Pomocníčka. Miláčik, isto tušíš, že to nebude len tak hociaká rastlina. A tušíš správne. A ja ti porozprávam, prečo to tak je.

Od pradávna pod horou Sarhode žil kmeň, ktorý ochraňoval starý múdry šaman Sahtalatam. Hovorilo sa, že je synom slnka Shahtalan a ľudia si niekedy plietli ich mená. Mal toľko rokov, koľko je vlasov v hrivách sarhodskych koní, pasúcich sa pri vodopáde Phalayeed na úpätí skál. Jeho srdce je láskavé a jeho ruky sú teplé. Jeho pohľad je ako nočná obloha posiata miliardami hviezd, temné hlboké oči, ktoré rozprávajú, aj keď Sahtalatam mlčí. Jeho srdce, miláčik, jeho Heetaka, je tak plné lásky a múdrosti, že keď sa k nemu len priblížiš, začuješ celkom nahlas, ako pomaly, rozvážne a hlboko tlčie, obťažkané vekmi, časom a miliónom obrazov sveta vo všetkých jeho podobách a tisícmi ľudských príbehov. Tlkot sily a pravdy.

Ľudia jeho kmeňa se na neho obracali v dobe tiesne a tiež v dobe radosti. Keď im bolo úzko, žiadali o radu, keď oslavovali, zdieľali s ním potešenie a vďačnosť. Ako plynul čas a s ním sa na oblohe striedali slnko Shahtalan a mesiac Talum a jeho vlasy boli strieborné, udiala sa prapodivná vec. Prišlo obdobie sucha a slnko spálilo pôdu a dážď opustil krajinu. Ľudia z kmeňa Mantika boli múdri a tak si vopred urobili dostatok zásob. V dobe sucha netrpeli nedostatkem. Vo Wajtange bolo o niečo menej vody, ale stále to stačilo na dobrý život.

Sahtalatam bol tiež chvíľu prekvapený a tak sa obrátil na slnko. Slnko mu v myšlienkách povedalo, že je všetko v poriadku a že tiež všetko pôjde ďalej tak, ako ísť má. To iba pôda Terrada poprosila oblohu Watamba o jeden rok odpočinku, nič viac. Sahtalatam pochopil a slnku poďakoval. Má priaznivú odpoveď pre dedinčanov, keď sa prídu pýtať, čo ich čaká.

Lenže z dediny nikdo neprichádzal. Pred rokom počas splnu kmeň Mantika zvolil nového náčelníka. Mladého bojovníka Ataranka. Je silný ako medveď, rýchly ako laň, bystrý ako líška a odvážny jako levica, čo chráni svoje mláďatá. Ataranka má zrak ako jastrab a sluch ako mladý šakal. Svojou silou a rýchlosťou, bystrým umom a odvahou vynikal už ako malý chlapec. Od začiatku ľudia kmeňa  Mantika tušili, že príde čas a Ataranka ich povedie. A tak sa stalo. Vďaka Atarankovej predvídavosti si minulý rok urobili zásoby zrna, kukurice, zeleniny, liečivých bylín a medu, korienkov a strukovín, sušeného ovocia, všetkého dostatok. Vtedy mal Ataranka sen a v sne ho navštívil jastrab a zaviedol ho ku svojmu hniezdu v horách. V hniezde bola jastrabia matka a tri mláďatá, vyhladovené, ale stále nažive. Ataranka nelenil a ulovil zajaca a daroval ho jastrabej rodine. Jastrab sa posilnil, nakŕmil mláďatá a naplnený silou sa už sám vydal na lov. Posilnená jastrabia matka zasadla na hniezdo a roztiahla krídla, aby chránila svoje mláďatá pred slnkom a poryvmi vetra. Keď Ataranka zostupoval z hôr, jastrab mu trikrát zakrúžil nad hlavou a odletel po prúde rieky.

Keď sa Ataranka prebudil zo sna, bola hlboká noc, hviezdy žiarili a bol čas žní. Na druhý deň predniesol svojmu kmeňu svoje rozhodnutie. To, čo bude zožaté, bude starostlivo uskladnené. Na poliach nezostane ani stebielko ovsa, ani zrnko žita, ani guľôčka hrášku. Ovocie, ktoré po minulé roky popadalo zo stromov a prasklo a tak ho tam nechali ležať, bude teraz pozbierané, starostlivo nakrájané a usušené. Nazmar nepríde ani kúsok. A tak ho ľudia poslúchli a dobre jedli a tiež dobre hospodárili a starostlivo zabezpečili zásoby. Takže ďalší rok bolo všetko v poriadku, aj keď úroda zoschla na spaľujúcom slnku. A kedže si Ataranka spomenul na jastraba zo sna, ktorý mu trikrát krúžil nad hlavou, prikázal tri roky po sebe hospodáriť a všetko zužitkovať. Rozhodnutie sa to zdalo byť rozumné a všetkým sa darilo dobre. Každý mal dosť práce a tiež dosť spokojnosti, avšak menej času a viac povinností.

Sahtalatam sledoval mladého Ataranku, ako sa mu vodí  a ako sa vodí jeho ľudu. Už dlho sa neprišiel nikto z kmeňa sťažovať za Sahtalatamom, neprišiel si po radu a tiež sa neprišiel deliť o radosť, keďže každý bol pracovito zabraný do povinností.

A ubehli tri roky a čas bežal ďalej a ľudia kmeňa Mantika boli pracovití. Každý rok, okrem toho jedného, bol už úrodný, plný slnka a dažďa. Ľud kmeňa Mantika však pamätal na slová Ataranku, starostlivo hospodáril a každý rok vytváral nové a nové opatrenia pred hrozbou sucha. Postupne vybudovali zavlažovacie kanály, ohromné nádrže na dažďovú vodu, sklady obilia a zeleniny, sýpky, nádoby na strukoviny. Práce bolo veľa a tak pracovali aj ženy, takmer tak tvrdo, ako ich muži. A pracovali tri roky a pracovali potom stále. A všade bol blahobyt, jedla dostatok, príbytky boli nové a krásne, menej ich zdobili kvetiny, o to viac bolo bezpečia pred suchom a núdzou. A tak to už nikto nemenil.

A ako šiel čas, stala sa ďalšia podivná vec. Nikto z kmeňa Mantika si to ešte nevšimol, zato Sahtalatam áno. Už niekoľko dlhých rokov prichádali na svet iba Shotuee, iba chlapci. A ženy starli skôr, pod tiahou práce boli ich črty stále tvrdšie. Málo spevu sa ozývalo v domoch, málo dotykov si ľudia vymieňali, cez deň aj v noci, málo kvetov rástlo v záhonoch, jedlo sa jedlo priamo z nádob, v ktorých bolo uvarené, tak málo bolo času, tak veľa tvrdej práce čakalo na všetkých. Až ostala v ľude Mantika jediná mladá dievčina, s vlasmi ostrihanými nakrátko. Kamhala v chlapčenských nohaviciach. Denne sa starala o stádo koní. Ľud chválil Ataranku, tak dobre im nikdy nebolo, všetkého bolo dosť, všetkého bolo nazvyš.

Sahtalatam nechal tie roky plynúť a trpezlivo čakal, komu to dôjde. Ale nikomu to nedošlo. Sahtalatam mal ľud Mantika hlboko rád a tak sa rozhodol, že bude konať. Mal mnoho možností, ako to urobiť. Vybral si tú najzaujímavejšiu. A najprirodzenejšiu.

Počúvaj, miláčik, poviem ti, čo ten múdry šaman urobil.

Než Sahtalatam zostúpil zo svojej hory, vyhľadal rastlinu Dajpalah. Pozdravil ju svojím svetielkom a vyrozprával jej, o čo ju žiada. Dajpalah súhlasila a tak ju opatrne vyňal zo zeme, korene jej starostlivo zabalil do vlhkého machu a zabalil do čerstvého lyka. Až potom sa vydal na cestu. Nešiel priamo do dediny, ale k vodopádu Phalayeed, kde Kamhala strážila stádo koní. Sahtalatam na seba vzal podobu stareny, Wataka, to šamani vedia, kedykoľvek chcú a podišiel k dievčine.

Kamhala mala oči privreté a zbadala Wataka, až keď jej zatienila slnko na tvári. Bez toho, že by sa vyľakala, pozdravila starenu a ponúkla jej vodu. Wataka poďakovala a sadla si vedľa Kamhaly do mäkkej trávy. Kamhala sa chcela opýtať, odkiaľ a kam starena putuje a prečo. Ale jazyk akoby spal a aj keď vedela, že bdie, nešlo vôbec hovoriť. O to vačšie prekvapenie bolo, keď jej Wataka začala odpovedať na všetky jej otázky. Všetko, čo Kamhalu zaujímalo, stačilo na to pomyslieť a starena jej na to v ten moment odpovedala. Ešte väčšia záhada bola, že keď sa pozrela na ústa Wataky, tie boli tiež nehybné a jej jazyk spal. A tak sa rozprávali dlho a Wataka darovala Kamhale rastlinu, starostlivo zabalenú do machu a lyka. Kamhala ju má zasadiť do voľnej pôdy, do Terrada pred svojím Seheri, pred svojím domom. Každé ráno a každý večer ju má zalievať vodou zo studne, po dobu jedného mesiaca, kým rastlina sama naberie silu a jej korene nevrastú hlboko až k spodnej vode. Keď sa tak stane, bude rásť sama. Každé ráno a večer bude Kamhala spievať, zatiaľ čo bude chystať ľanový obrus na stôl a taniere a vázu s kvetinami. Ranný spev Kamhaly odvedie samotné stádo koní k vodopádu na čerstvú pašu a jej večerný spev ich samotné privolá zpäť. Medzitým bude Kamhala pripravovať jedlo, starať sa o oheň, udržiavať svoj dom v čistote a zbierať a sušiť liečivé rastliny a vešať ich na povalu, odkiaľ sa bude linúť ich omamná vôňa.  Chlapčenské nohavice odloží na príležitosť, ktorá možno príde a možno nie a oblečie si ľahké dlhé šaty. Vonné oleje, ktoré získa zo vzácnych bylín naleje do fľaštičiek a uchová ich v tieni komory. Ráno si potrie spánky a tepny na krku olejom z ruží a večer po kúpeli olejom z lotosového kvetu. O naštiepanie dreva požiada ktoréhokoľvek muža z okolia. Za odmenu upečie koláč z moruše a ponúkne ho svojmu hosťovi a kus mu zabalí do pláteného obrúska a prúteného košíka.

Kvetina Dajpalah sa jej bude prihopvárať jedenkrát za mesiac v sne. Kamhala bude počúvať jej hlas a riadiť sa slovami Dajpalah. Nebude robiť ťažkú prácu , keď to bude potrebné, požiada o pomoc silného muža z kmeňa, ktoréhokoľvek. Vždy mu poďakuje a ponúkne chutné jedlo. Pred svoj dom nasadí kvetiny, iba Dajpalah bude mať špeciálne miesto. Dom, jej Seheri, bude prevoňaný bylinami a vonnými olejmi, v komore bude zdravé jedlo a laskominy, na povale liečivé byliny. V dome bude vždy dostatok slnka a čerstvé kvetiny vo váze každý deň. Sama ich nazbiera na lúke, keď ráno, potom, čo svojim spevom odvedie kone na pastvu, posadí sa vždy na skalu porastenú mäkkým machom, zvrie oči a bude načúvať svojmu vnútru. Zanedlho sa tam objaví hlas, ktorý bude nasledovať. Takto to Kamhala urobí a nijako inak. A po roku sa stretne s Wataka na tomto mieste a v tento čas. Choď, Kamhala, zaveď svoje stádo domov, už sa stmieva a pamätaj na moje slová, povedala Wataka a stratila sa v prítmí. Kamhala jej to sľúbila vo svojej mysli. Nebyť tej zvláštnej rastliny v jej rukách, Kamhala by si bola pomyslela, že sa jej to len zdalo.

I naplnila slová Wataki. Ráno zasadila Dajpalah na prívetivé miesto pred domom a kvetimu výdatne zaliala. Zaspievala pieseň. ktorú ju učila babička a kone sa vydali na pastvu. Chlapčenský odev vyzliekla, oprala a vysušila na voňavom vzduchu, zložila a odložila do truhlice. Obliekla si ľahké dlhé šaty, ktoré nosila jej mama ako dievča. Na stôl nazdobila ľanový obrus, taniere a vázu s vodou. Peši sa vydala na lúku, sadla si na mäkký mach na skale a zatvorila oči. V kľude ostala sedieť a zaraz sa ozval z jej srdca mäkký hlas. Usmiala sa a pohovorila s ním. Potom natrhala lúčne kvetiny rôznych farieb, vrátila sa domov a vložila ich do vázy s vodou.

Ako plynuli dni, zbierala čerstvé rastliny pod lesom, sušila ich v prievane v tieni, vyrábala vonné oleje, udržiavala oheň, pripravovala chutné pokrmy. Pred domom vysadila ďalšie a ďalšie rastliny. A Dajpalah mala svoje špeciálne miesto. Večer Kamhala spevom priviedla kone domov a zatvorila ich do ohrady. Keď večer prikladala na oheň a varila čaj, všimla si, že zásoba jej dreva sa stenčuje. Spomenula si na slová Wataki. Skoro ráno, po kúpeli v jazere, potom, ako si spánky a tepny na krku potrela ružovým olejom, obliekla šaty a zaspievala koňom, nazbierala Kamhala košík morušových plodov a upiekla voňavý koláč. Práve premýšľala, koho požiada o pomoc so štiepaním dreva, zatiaľ čo chystala kvetinovú vázu s vodou na stôl. Tu sa zdvihol prach a zpod lesa pricválal Ataranka na čiernom žrebcovi. Jazdil na ňom iba on sám, nikoho iného žrebec na svoj chrbát nepustil. Prvýkrát šiel Ataranka touto cestou. Na ceste v lese ležal stočený had a jeho kôň sa vyľakal. Nenútil ho prekročiť hada, nechal ho, nech si nájde cestu do dediny sám. Pozrel sa na dom a na záhon kvetín. Taký v dedine nie je ani jeden. Z otvorených dverí sa linula teplá vôňa čerstvého morušového koláča. Všade pekne, upratané, dom plný slnka. Zoskočil z koňa a podišiel bližšie. Kamhala, keď ho zbadala, požiadala ho o pomoc s drevom. Ataranka rád pomohol a Kamhala mu ponúkla koláč. Veľký kus mu zabalila do ľanového obrúska, vložila do prúteného košíka a upevnila na sedlo. Ataranka poďakoval a rozlúčil sa. Dni plynuli a Kamhala rozkvitala a žiarila. Hlas v srdci bol teraz počuť zreteľne, rozumela mu dobre.  Dajpalah k nej prehovorila raz za mesiac a jej nachové kvety kvitli v tú dobu mimoriadne krásne.

Roznieslo sa po dedine, že Attaranka z času načas navštívi ten dom s kvetiovým záhonom, pomôže Kamhale s drevom a s čím je potrebné, zakaždým prinesie prázdny košík po koláčoch a odnáša si čerstvú laskominu. Aj ostatné ženy z dediny zatúžili po kvetinových záhonoch, vytiahli šaty z truhlíc a ako šiel čas, postupne sa z mnohých domov niesla sladká vôňa laskomín, na povalách sa sušili liečivé rastliny, každý deň sa dedinou niesol ľahký spev, deťom rozkvitli úsmevy na tváričkách, muži sa vracali domov skôr a radi a čakala ich výdatná večera.

Niečo sa zmenilo a zmena sa  niesla dedinou a naberala na rozmeroch a všade bol blahobyt. Ženám zmäkli črty tváre, mužom sa rozjasnil pohľad. V záhonoch rozkvitali kvetiny a na svet začali prichádzať ako chlapci tak aj dievčatká. Kamhala tiež počala dieťa a Ataranka sa nadýmal pýchou a šťastím, že sa stal otcom. Na svet prišlo dievčatko, ružové ako lupene krehkých kvetov, s vlásky ako havranie krídla, s temne hlbokými očami plnými hviezd. V ľahkých šatôčkách sa hojdala v kolíske zavesenej pod starou morušou a Kamhala jej spievala sladké uspávanky. Ataranka zakaždým, len čo zoskočil z koňa, bežal pod morušu a objal Kamhalu a pobozkal dcéru. Dali jej meno Nathea, čo v ich jazyku znamená Čistá.

Ataranka vyrozprával Kamhale svoj sen o jastrabovi. O tom, ako trikrát zakrúžil nad jeho hlavou a zmizol po prúde rieky. Tri roky Ataranka čakal sucho, tri roky Ataranka viedol svoj ľud k dôslednosti, hospodáreniu a tvrdej práci, aby zabezpečil kmeň pred nedostatkom. Ataranka vie, že suchý rok bol iba jeden. Nikdy však neprenikol do posolstva jastraba, prečo krúžil trikrát, potom, čo jeho mláďatá hladoveli. “Poviem ti to, muž môj “, ponúkla sa  Kamhala. Jastrab krúžil trikrát, pretože ti dával tri rôzne znamenia. Iba jedno bolo upozornením na rok sucha a na dobré hospodárenie. Ty si mu pomohol a on tebe tiež. Tie ďalšie dve znamenia však sú a nie sú spojené s úrodou, ako si si to vyložil. Druhé znamenie je symbol hniezda, rodiny a tepla domova. On ti to hniezdo ukázal. Ukázal ti jastrabiu matku chrániacu svoje mláďatá a ukázal ti seba, ako se zatiaľ vypravuje na lov. Toto znamenie je rovnako dôležité, ako to prvé znamenie. A tretie znamenie je zdieľanie a vdačnosť, ktorá sa v kruhu vracia k človeku.  To ti tiež ukázal. To ti jastrab hovoril, to je jeho posolstvo. “Odkiaľ to vieš, Kamhala, odkiaľ to vieš?”, pýta sa Ataranka. “Tiež mám svoje sny a tiež rozprávam so svojím vnútrom, muž môj. V mojom sne bol rovnaký príbeh, mne ho však rozprávala jastrabia matka. V dobe, keď bolo málo potravy, obaja lietali nad roklinou a tak nemal kto chrániť mláďatá pred silným slunkom. Tie zoslabli a jastrabej matke takmer puklo srdce. Ty si pomohol dať veci do poriadku, no potom si pohliadol na posolstvo iba z jednej strany”. “Rozumiem, Kamhala, teraz už rozumiem.” Ticho povie Ataranka a objíme svoju ženu.

A uplynul rok a Kamhala dodržala záväzok a čaká na rovnakom mieste v rovnaký čas. Nič ďalšie však nie je rovnaké. Jej vlasy mäkko splývajú na odhalené ramená, jej ľahké šaty povievajú v čerstvom vánku, jej tvár je hladká a koža ako zamat, oči sú hlboké a kľudné. V náručí jej spí Nathea a všetko je v poriadku. Kvetina Dajpalah jej venovala výhonok a požiadala ju, nech ho zanesie teraz na toto miesto a dá ho tomu, kto príde prvý. Kamhala vyzerá starenu, keď v tom k nej prikročí starý, múdry Sahtalatam. “Ten výhonok bude pre mňa, ak sa nemýlim”, povie. Vezme si výhonok od Kamhaly. “Odnesiem ho, kam je to potrebné”, dodáva Sahtalatam. “Mám ťa pozdravovať od Wataki, Kamhala. Ak je všetko v poriadku, pôjde svojou cestou a ty sa s ňou môžeš stretnúť vo svojom sne, ak budeš chcieť. Tvoj Sníček Pomocníček vie, ako ju privolať”. “Všetko je v poriadku, Sahtalatam, všetko je v poriadku, ďakujem. Skoro ťa prídeme navštívíť a podeliť sa s tebou o radosť a vďačnosť”. “ Ste kedykoľvek vítaní, dcéra moja, pokoj s tebou, Shalan dente rei, Kamhala.” A rozplynie sa v slnci.

A tak, miláčik, Kamhala vykročila zpäť do svojej dediny, s Natheou v náručí, za svojím odvážným mužom Atarankom, v mieri a kľude, v hĺbke ženského srdca naplnená láskou, v ústrety ďalším dňom, kedy muži v dedine, silní a statoční, po práci radi zasadnú do teplých voňavých domovov a kde ženy radi a s múdrosťou naplňajú čaše svojich blízkych pramenitou vodou a rozprávajú sa so svojimi vnútornými hlasmi a v kľude šepkajú svoje tajomstvá a kúzla do uší svojich krásnych dcér.