Detské srdcia 7: Hnevlivé hnevanie

Miláčik, hneval si sa niekedy na niekoho? Alebo sa niekto hneval na teba? Ak áno, tak počúvaj, čo ti chcem porozprávať.

Ľudia, ktorí sa majú radi, sa niekedy na seba hnevajú. Ono by sa možno nemuseli, ale keď sa už hnevajú, tak je pre nich ťažké sa odhnevať.

Príbehov s hnevlivým hnevaním poznám toľko, že by som ti ich neporozprával ani za sto rokov. Ani neviem, ktorý mám vybrať. Trebárs tento:

Ajantasha, malé dievčatko z údolia rieky Setmusha, má staršieho brata. Ona má práve 5 rokov a on má osem. Zem, v ktorej žijú, sa volá Pahalta a deti tam chodia do školy, keď majú 5 rokov. A bol to práve prvý školský deň, kedy maminka požiadala Ajantashinho brata, nech ju odvedie do školy a potom i naspäť. Asi si vieš predstaviť, že jej brat, volá sa Mahlwik, nebol touto predstavou veľmi nadšený. Plánoval totiž po škole zájsť s kamarátmi do kaňonu, kde žijú varani. Je to nebezpečné a majú to zakázané. Sestru tam vziať nemôže, buď by sa jej niečo mohlo stať alebo by to doma povedala. Je ešte malá a spoliehať sa na jej mlčanlivosť ešte nejde.

Mahlwik teda odviedol svoju sestričku ráno do školy a keďže to bol prvý deň, rýchlo ubehol. Mahlwik vyzdvihol sestričku Ajantashu v jej triede a jej sprievodkyňa, tam sa totiž učiteľom hovorí sprievodca, ho veľmi pochválila, ako sa o sestričku stará. To Mahlwika síce potešilo, ale nič to nemení na skutočnosti, že mu to hatí plány s kaňonom.

Pred školou sa stretol s kamarátmi a tí rýchlo pochopili, že Mahlwik má problém. Čo teraz? “A nemôžeš ju vziať so sebou?” Pýta sa jeden. “Nie, to teda nemôžem, nevie šplhať ani utekať, čo keby sa niečo stalo?” “Tak pôjdeme sami, Mahlwik, nič sa nedá robiť.” “Hm, tak sa majte…” povedal Mahlwik a naraz mal takú zlosť, že sa skoro rozplakal. Šli mlčky domov. Celú cestu sa Ajantasha svojho brata pýtala rôzne veci, ale Mahlwik zaryto mlčal. Doma s ním tiež nebola reč. Ešte pred večerou si vo svojej izbe skladal stavebnicu z lastúr a priesvitných kamienkov, keď tu za ním prišla Ajantasha a chcela sa s ním tiež hrať. “Nie!”. povedal Mahlwik, mám toho dosť za celý deň!” Ajantashi sa zaliali oči slzami.

Tiež už toho mala dosť. Prvý deň v škole, brat, ktorý nehovorí celú cestu a teraz ju vyháňa preč od stavebnice z lastúr a kamienkov. A tak v nej naraz narástla zlosť, že Mahlwikovi poskákala po stavebnici a všetko zbúrala. “Ajantasha, si zlé dievča, bež preč!” Vykríkol za ňou Mahlwik. “Sám si zlý!” vrátila mu to sestra a odbehla s plačom preč.

Pri večeri obaja sedia ako prikovaní, nikto nehovorí. Maminka vidí, že sa niečo stalo, ale dôveruje svojim ďeťom natoľko, že nič nepovie a spolieha sa na ne, že svoju záležitosť vyriešia. Po večeri sa všetci umyjú a uložia na spánok. Nikto nič nehovorí a nikto nič nerieši. Ajantasha ešte v postieľke poťahuje nosom a Mahlwik sa vôbec necíti dobre. V oboch hlavách sa pletú rôzne myšlienky, v oboch srdciach sa naháňajú rôzne pocity. Je ťažké sa v tom  vôbec vyznať. A tak ich to premôže a obaja zaspia.

Ich Sníčkovia Pomocníčkovia len zhovievavo sledujú, čo sa bude diať. Premýšľajú, či im vstúpiť do sna, alebo to ešte nechať na ďeťoch. A nakoniec sa rozhodnú, že im do sna vstúpia a pomôžu im vyznať sa v tých pocitoch a v tých myšlienkách. Potom zariadia, aby na to stretnutie v sne obe deti zabudli. Niečo málo im však zo spomienky na sen ponechajú, uvidíš čo. A potom sa ukáže, ako si s tým poradia.

Najskôr ti poviem, ako postupoval Sníček Pomocníček s Mahlwikom. Vošiel mu do sna a pozdravili sa svojimi svetielkami. Sníček Pomocníček hovorí Mahlwikovi: “Chrobáčik, vidím, že sa necítiš dobre. A viem, čo sa stalo cez deň, bol som tam. Chceš sa o tom trošku porozprávať, hm?” Mahlwik bol v sne ľahší a tak bolo pre neho jednoduhšie o tom všetkom hovoriť a odvetil, že áno. “Dobre, Mahlwik, chcem ti povedať len pár vecí. Veľmi sa mi páči, ako si sa postaral o sestričku. To, ako si ju odviedol do školy, vyzdvihol ju v triede. To je od teba veľmi pekné. A, Mahlwik, chcem oceniť ešte niečo viac. A to, že si sa rozhodol nevystaviť Ajantashu nebezpečenstvu v kaňone. To bolo od teba veľmi múdre, chlapče. Klobúk dolu.” Mahlwik zpozornel, takto o tom nepremýšľal. “A tiež ti chcem povedať, že chápem, že ťa to hnevá. Viem, ako si chcel s chlapcami do kaňonu zájsť. A oni šli bez teba. Chápem, že si sa hneval. Tiež si potom chcel byť sám so svojou stavebnicou a sestra ťa vyrušila a ešte ti zbúrala celú stavbu, keď si sa odmietol s ňou hrať.” “Áno, to bolo od nej pekne hnusné!” “Rozumiem. A tiež chápem, že si nemal chuť to nijako riešiť a šiel si spať, aj keď samotnému ti v tom nie je dobre. Naviac ti doma nikto ešte nepoďakoval, ako si sa o sestričku postral a ani to neocenil, že?” “Áno, rodičia to berú ako samozrejmosť.” “Viem o tom, Mahlwik, viem. Je to navyše spústa nepríjemných pocitov naraz. Povinnosť starať sa o sestru, zmarený program, zbúraná stavebnica…rozumiem ti. A vieš čo, nešiel by si so mnou na krátky výlet? Iba kúsok, chcem ti niečo ukázať a trošku dúfam, že by sa ti to mohlo aj páčiť a že by to možno aj pomohlo toto všetko dobre zvládnuť, si za?” “Áno, prečo nie, keď myslíš, že to bude fajn…”

A Sníček Pomocníček vzal Mahlwika na cestu proti prúdu času a preniesli sa späť do momentu, kedy maminka hovorí Mahlwikovi, aby odprevadil sestru do školy. Ale sníček Pomocníček ešte urobil kúzlo a požičal Mahlwikovi dočasne schopnosť vidieť druhým do hlavy. A do srdca. A tak naraz Mahlwik úplne zreteľne mohol čítať Ajantashine myšlienky. A pocity. A to sa teda pozeral! Príbeh sa odohrával úplne rovnako, akurát že teraz cítil, čo cíti Ajantasha a videl jej očami.

A bolo to takto: “Jééé, Mahlwik ma povedie do školy, to sa mám, to budú dievčatá pozerať, akého mám ja veľkého brata, jupíííí. Dá mi ruku, keď ma povedie? Ja by som si to tak priala, kedysi sme chodili za ruky, ale od tej doby, čo je už veľký, ma má asi menej rád. Už to moc nerobí… Aha, aha, to je ten veľký pes, ale ja sa teraz nebojím, Mahlwik ma ochráni, aj keby ich tu bolo desať! Dúfam, že ma odvedie až priamo do triedy, nech to všetci vidia, ako sa ja mám! Už sa teším, keď si po mňa príde.  Pôjdeme zas celou cestou spolu a možno to tak bude celý rok, to by bolo skvelé! Hmm.., o čom tí chlapci hovoria? Pozerajú sa na mňa…Mahlwik sa mračí, niečo hovorí… asi sa za mňa hanbí. Idemem domov a už mi ani neodpovedá. Asi som urobila niečo strašné. Ale čo? Pýtam sa a on mlčí. Neviem, čo mám robiť! Môj brat ma už asi nemá vôbec rád. Pôjdem za ním teda ešte do jeho izby. Ponúknem mu, že sa s ním budem hrať, možno bude rád a rozveselí sa a možno sa budeme aj rozprávať, to by bolo skvelé, on vie toľko vecí. Vyháňa ma preč, prečo? Tak to je jasné, už ma vôbec nemá rád a za to môže tá stavebnica, s ňou sa hrať chce a so mnou nie. Keby som ju zničila, vyhrala nad ňou, tak to Mahlwik ocení a zabudne na ňu a bude sa hrať so mnou, tak ju poskáčem, nech zmizne! Ale čo to? On na mňa kričí ešte viac, nadáva mi a odháňa ma od seba. To je koniec. Som sama a opustená. Je to strašné…”

Keď to Mahlwik uvidel, rozplakal sa. Rozplakal sa nad sebou, aký je nemúdry a ako svojej sestre ublížil. Malá Ajantasha, asi s ním už nikdy nebude chcieť ani prehovoriť. Jeho malá sestrička.

“Mahlwik, nič se ty neboj, to vôbec nie je také zlé, všetko sa to dá napraviť, naozaj”, hovorí mu jeho Sníček Pomocníček. A nie je to ani ťažké, aj keď sa to niekedy ľahko nerobí. Napoviem ti, ako na to.

A v tom čase vstúpil do sna Sníček Pomocníček aj Ajantashi. Urobil rovnaké kúzlo a Ajantasha jasne videla, čo cítil a čo si myslel jej brat. “No veď hej, Ajantasha je ešte malá a je správne, že ju povediem do školy. Musím to zvládnuť tak, aby som ju vyzdvihol ešte než pôjde von z triedy, nech sa nebojí, že som zabudol a netúla sa niekde sama. Ach jaj, ten kaňon mi nevýjde, ale to sa nedá nič robiť. Neohrozím predsa sestru. Najviac ma štve ten podarený bratranec od Matanaha. Je to namyslený nevychovanec, a to, ako víťazoslávne sa uškŕňal a posmieval, že mám na krku malé dievča, tak to ma teda dostalo. nemám chuť vôbec s nikým hovoriť. tá zlosť je príšerná, radšej si zaleziem do izby, nech druhým nekazím večer. Ach, malá Ajantasha, určite sa chce hrať, ja to teraz pre ňu nemôžem urobiť, je toho na mňa veľa. Nie! Nebudem sa s nikým hrať, je mi mizerne. Ach jaj, dnes sú snáď všetci proti mne, ešte mi rozšľape aj stavebnicu, decko jedno! Ach, čo som jej to len povedal, to je odomňa škaredé. idem radšej spať, zajtra sa ospravedlním, už mám toho dosť.”

Ajantasha a jej brat boli dojatí tým, čo si prečítali vzájomne vo svojich mysliach a vo svojich srdciach. Sníčkovia Pomocníčkovia však za týchto okolností majú povinnosť zase zahaliť ich spomienky určitou hmlou, ale čo urobiť môžu, je ponecheť im nadobudnuté pocity. A tak Sníčkovia Pomocníčkovia zastavia kúzlo, zahalia myseľ Ajantashi a Mahlwika neurčitou hmlou a ponechajú im pocity lásky, súcitu a ľútosti.

Ráno, keď sa súrodenci prebudia, majú neurčitý pocit, že je potrebné niečo urobiť či povedať. Tomu druhému. Stretnú sa pred kuchyňou a spustia tamer naraz: “Prepáč, vieš, to včera ma veľmi mrzí, odpusť, mám ťa rád, mám ťa rada…” Objímu sa a zasmejú. Dnes je ďalší deň a spoločne pôjdú do školy.

Miláčik, takto sa dajú napraviť spory a takto sa dá napraviť, keď niekto niekomu v hneve niečo povie, alebo urobí. Hnevať sa je ľudské, stáva sa to každému a stáva sa to často. Dôležité ale je, čo s tým potom urobíme, keď už sa to stalo.

A nezabudni, Miláčik, do hlavy a do sŕdc si ľudia nevidia. Iba kúzlom od sníčkov Pomocníčkov sa dá zariadiť, aby to chvíľočku možné bolo a potom sa to kúzlo zastaví a spomienky sa zamlžia. Nikdy nevieš, prečo sa ten druhý chová mrzuto, nevieš, čo mu vadí, čo sa ho dotklo. Nevieš, pokým sa neopýtaš. Zapamätaj si, nevyvodzuj rýchle závery, to je nanič. Keď nevieš, spýtaj sa. Keď sa hneváš, povedz to a vysvetli, prečo cítiš hnev. Keď ťa hnev prejde a medzitým si urobil niečo, alebo povedal niečo, čo druhému mohlo spôsobiť bolesť, ihneď, len čo to dokážeš, ospravedlň sa a naprav škody. Škody na srdiečku bolia najviac zo všetkého, nenechaj ich bolieť dlho. U seba a ani u druhých. Pamätaj, všetko sa dá vyriešiť, stačí len chcieť, nič viac. A na všetky svoje pocity máš plné právo. Na radosť aj smútok, na lásku i na hnev. A čím skôr sa podarí vrátiť sa od hnevu k láske, tým lešie pre všetkých.